Keď si dnes spomeniem na tie roky pred rokom 1989, mám pocit, že svet bol jednoduchší a pokojnejší. Nehovorím, že všetko bolo dokonalé, ale bola istota. Robota bola, výplata prišla, záloha tiež. Nikto sa nebál, že ráno príde a nebude mať kde pracovať. Rodičia boli robotníci a predsa si postavili dom. Ľudia si vedeli pomôcť navzájom.
Deti chodili do pionierskych táborov – do Poľska, Maďarska, aj do Ruska. Bola som pionierka, na učňovke predsedkyňou SZM. Boli sme všade – vo Zväze žien, v Červenom kríži. Ženy sedeli večer vonku na laviciach, rozprávali sa a štrikovali. Na posedení v Zväze žien jedna čítala, ostatné robili. Darovali sme krv. Bolo to úprimnejšie, voľnejšie.
Nežnú revolúciu sme v dedine takmer nevnímali. Sledovali sme to v televízii a hovorili sme si: „Nemajú ľudia čo robiť, len zle robia.“ Mentalita mestských bola iná. Veľa ľudí tomu ani nerozumelo – hovorili len, že môžeme ísť do zahraničia, ale nemali sme za čo.
Dnes už nepotrebujem nič veľké. Cestovanie mi nechýba, je tu dobre. Je pekné, že sa môžeme stretávať v klube, ale na toto sme boli zvyknutí aj vtedy. Detstvo som mala dobré – chodila som v bakandžiach a teplákoch, nevadilo mi to. Mama hovorila: „Bude lepšie.“ A mala pravdu. Ľutujem len mladých – majú pôžičky, stres, neistotu. My sme mali pokoj. A to mi chýba najviac.
