Ako najmladšia z detí som bola maminým miláčikom. Mama mala 44 rokov, keď som sa narodila, a ľúbila nás nadovšetko. Cukor už nebol, no večer som sa k nej túlila: „Mamka, budeme maškrtiť?“ Urobila jabĺčkový čaj, osladený len troškou. Keď napršalo, išli sme na huby do lesa – bolo ich tam plno. Mama sa tešila, […]

Gizella sa narodila v 1906 a vyrastala v Dolných Salibách ako najstaršia z ôsmich súrodencov. Detstvo nemala – po dvoch rokoch školy ju mama brala k práci. No v nej driemala vzácna zmes múdrosti a praktickej šikovnosti, ktorá ju sprevádzala celý život. Vo štrnástich odišla slúžiť – Sládkovičovo, Galanta, napokon Bratislava k lekárskej rodine. Tam

Keď v októbri 1940 Nemci vydali rozkaz, že deti z pohraničných obcí – vraj „na ochranu pred vojnou“ – musia odísť na bezpečné miesto, odvliekli aj dvoch malých súrodencov z Petržalky. Rodina sa dozvedela, že ich odviezli na nejaký ostrov pri Budapešti – ohradený ostnatým drôtom, strážený mníškami, plný detí. Strýko, ktorý býval v tom

Vždy, keď bolo v rodine ťažko, stará mama jednoducho sadla za klavír. „Akokoľvek boli problémy,“ hovorievala, „ideülök és játszok.“ A hrala – Schumanna, Haydna, klasiku, ktorú milovala. V nedeľu popoludní sa zišla celá širšia rodina a známi, sedeli, počúvali, a na chvíľu sa zabudlo na vonkajší svet. Stará mama učila klavír a spev, hudba bola

Vždy ma veľmi mrzí, keď si spomeniem na osud svojho brata. Bol to talentovaný a múdry chlapec, ktorý mal pred sebou veľké plány. Ja som mohol maturitu urobiť, no jemu už gymnázium nedovolili – kvôli rodinnému pôvodu. Jedna učiteľka matke rovno povedala: „Z vašej rodiny bude stačiť, ak maturitu bude mať len jeden.“ Tak musel

Spomínajúci si dobre pamätá deň vojenskej prísahy v Trenčíne v roku 1961. Vtedy ešte nikto z nich presne nevedel, čo sa bude diať. Veliteľ ich postavil dozadu, aby pozorovali ostatných. Keď prišiel rad na neho, major prečítal text. Spomínajúci povedal: „Prisahám!“ Major ho pochválil a gratuloval. A potom mal prísť ten socialistický slogan: „Slúžim socialistickej