Mala som len pár mesiacov, keď otec odišiel na front. Poznala ho iba z čiernobielej fotky – vojak sediaci na koni. Štyri roky bol v ruskom zajatí na Donbase. Štyri roky sme o ňom nič nevedeli. Ani list neprišiel. Mama vychovávala mňa a dvoch starších súrodencov sama, v podnájme. Žili sme v strachu, či sa

V Trnovci sme nemali problémy s rómskymi občanmi. Bývali v dlhom dome, tomu sa hovorilo péró, ale nebolo to pravé péró. Niektorí boli hudobníci, tí starší však riadne pracovali, aj ich deti. Za socializmu museli mať zamestnanie – dvadsať dní odpracovať, inak nedostali rodinné prídavky. Keď niekto nepracoval, chodili sme z úradu kontrolovať, prečo nerobí.

V tridsiatych rokoch, keď ešte fungovali bratislavské viechy, bol systém jednoduchý a krásny. Vinohradnícky spolok to organizoval tak, že vždy bolo otvorených naraz 8–12 viech. Každá bola otvorená 14 dní, potom prišiel rad na inú. V novinách vychádzal zoznam – kde sa práve dá ísť na mladé víno. Väčšina vinohradníkov bola na Vysokej ulici, naša

Keď v apríli 1945 prišli Rusi do Bratislavy, nevlastný otec pána Andreja ostal v pivovare Stein a v byte na Valónskej. Vedel, čo príde. Rusi hľadali víno ako blázni. Susedia z ulice im rýchlo ukázali, kde je pivnica rodiny. Mikoláš vyšiel von, otvoril ruky a s čistým svedomím vyhlásil: „Žiadne víno nemáme, pánovia.“ Neverili mu.

Keď som v 50-tych rokoch nastúpil na poľnohospodársku školu v Spišskej Novej Vsi, hneď som sa dostal do problémov. Na internáte sme si raz večer doniesli dievčatá. Chytili nás, boli sme traja – ja a dvaja spolužiaci. Dostali sme trojku z mravov. Mohol by som tam pokojne pokračovať, ale povedal som si: dosť, idem naspäť