Kde sa čakalo na „peknú pani“

V tridsiatych rokoch, keď ešte fungovali bratislavské viechy, bol systém jednoduchý a krásny. Vinohradnícky spolok to organizoval tak, že vždy bolo otvorených naraz 8–12 viech. Každá bola otvorená 14 dní, potom prišiel rad na inú. V novinách vychádzal zoznam – kde sa práve dá ísť na mladé víno. Väčšina vinohradníkov bola na Vysokej ulici, naša rodinná viecha na Valónskej 38, s obrovskou trojposchodovou pivnicou a 20-hektolitrovými sudmi.

Po otcovej smrti v roku 1940 mama viedla viechu ďalej. Ako rodená Prešporáčka hovorila perfektne po maďarsky aj po nemecky, maďarskí hostia čakali práve na ňu. Hovorievali: „Megyünk a szép asszonyhoz!“ Nemeckí vinohradníci maďarčinu ovládali len málo, tak mama bola hviezdou – s ňou sa dalo normálne porozprávať, objednať a zaplatiť.

A potom prišli Česi. Mama spomínala, že to bola katastrofa – českí vojaci nevedeli piť víno. Pili ho ako pivo – veľkými dúškami, naraz, bez chuti si vychutnať. Hoci boli dobrí kunčafti, miestni si z nich robili srandu. Víno sa tu pilo pomaly, s rešpektom, nie na ex.

Viecha na Valónskej patrila k posledným, čo ešte fungovali. Otvorená bola zvyčajne dvakrát do roka, niekedy len raz.