Keď siréna prerušila vyučovanie

V Šali sa vojna nedala odložiť bokom ani vtedy, keď si človek myslel, že je „ďaleko“. Pre deti mala podobu jedného zvuku: sirény na mestskom úrade oproti kostolu. Ozvala sa uprostred dňa, často v čase, keď už sedeli v laviciach a učili sa. A v tej chvíli sa škola zmenila na beh.

Keď začal poplach, nebolo na čo čakať. Deti sa postavili a utekali do kaštieľa, kde boli pivničné priestory. Viedli tam chodby a dvere, ktoré sa zdali nekonečné. Medzi ľuďmi kolovali reči, že tie pivnice vedú nevedno kam, niekto tvrdil, že až do Trnavy. Pre deti to znelo ako dobrodružstvo, ale v skutočnosti to bolo miesto, kde sa dalo dýchať len potichu a čakať.

Cesta do úkrytu mala svoj vlastný rytmus: najprv výkrik sirény, potom zhon na chodbách, potom útek. Kým dobehli ku kaštieľu, už bolo počuť aj lietadlá. 

Niekedy boli schované nad mrakmi, inokedy sa na okamih ukázali. Vtedy sa pamätníčka vždy pozrela hore. Videla, ako prechádzajú v skupinách, a vždy ich počítala. Prelietavali v zostavách, jeden stroj viedol a za ním sa niesli ďalšie. Niekedy ich bolo šesť či sedem, inokedy viacero skupín za sebou.

Niektoré deti sa možno aj tešili, lebo sa vyučovanie prerušilo. No dievčatá sa často báli. Strach nebol vymyslený: nebolo to len cvičenie, ale reakcia na skutočnú hrozbu, ktorá sa mohla priblížiť bez varovania.

V pivnici sa čakalo. Niekedy pol hodinu, inokedy aj hodinu. Potom prišlo odvolanie a deti sa vracali späť. Znovu do lavíc, znovu k učeniu, ako keby sa nič nestalo.