Keď sme v máji 1948 opúšťali Csernye, bolo to ako opustiť celý svoj doterajší život. Všetko, čo sme mali, sme naložili do vlaku – nábytok, poľnohospodárske nástroje, drevo z dvora, slamu, dokonca aj kravy priviazané v špeciálnom vagóne. Rodičia nám povedali: „Zoberte si všetko, čo sa dá.“ Museli sme nahlásiť, koľko vagónov potrebujeme. Mali sme štyri – štyri vagóny plné nášho života. Cesta trvala tri dni. Vlaky odstavovali, hlavne v noci, keď bolo voľno. Chlapi išli s konvami napojiť zvieratá, nakŕmiť ich. Nikto z nás predtým nevidel vlak, v Csernyi stanica nebola. Prvýkrát som ho uvidela v Kisbéri alebo kde. Príbuzní pomáhali pri nakladaní, aj švagor. Keď prišli pomáhať, ešte aj víno odkúpili. Vo Dvoroch bolo veľa ľudí s TBC, tí prosili o víno ako liek.
Keď sme konečne prišli na Československo do Dvorov, čakali sme na stanici tri dni vo vlakoch – domy ešte neboli vysídlené. Pôvodní obyvatelia tam stále boli. Išli sme pešo pozrieť dedinu, kde budeme bývať. Mali sme pôvodne byť v inom dome, ale ten už bol obsadený – bordel všade. Dali nám iné miesto, lepšie, blízko stredu dediny pri kostole. Ale ešte tam bola tá pôvodná rodina. Bolo to ošarpané, mladí chlapci hádzali tehly do steny. Báli sme sa, ale teraz chápem, že ich to muselo strašne bolieť – opustiť dom, v ktorom vyrástli, kde žili ich rodičia, starí rodičia. Ich pohľady, ich ticho, ich hnev – to všetko bolo pochopiteľné, hoci nám to vtedy ublížilo.
Babička z otcovej strany ostala v Csernyi, pred presídlením veľmi ochorela. Povedala: „Idem bývať k dcéram.“ Dali sme jej perinu na koč, viezli ju k staršej dcére. Keď babku viezli kočom, strašne sme plakali. Otec ju veľmi ľúbil, aj ja. Bola zlatá, dobrá žena.
Pri 50. výročí presídlenia sme išli so sestrou na zájazd do Csernye – novozámocký evanjelický zbor to zorganizoval. Keď som vošla do csernyianskeho kostola, rozplakala som sa. Aký krásny kostol. Bolo mi ľúto aj za tým nádherným krajom – lesy, borovice, vinohrady, pokoj. Ale na Slovensku boli lepšie možnosti. Bieda nás hnala preč, sľuby nás lákali, a napokon sme verili, že tu bude lepšie. A bolo. Aj keď začiatok bol ťažký – plný slz, chaosu a pocitu, že sme stratili domov.
