Keď Mikoláš s Rusmi pivom „vybavil“ front

Keď v apríli 1945 prišli Rusi do Bratislavy, nevlastný otec pána Andreja ostal v pivovare Stein a v byte na Valónskej. Vedel, čo príde. Rusi hľadali víno ako blázni. Susedia z ulice im rýchlo ukázali, kde je pivnica rodiny. Mikoláš vyšiel von, otvoril ruky a s čistým svedomím vyhlásil: „Žiadne víno nemáme, pánovia.“

Neverili mu. Prehľadali všetko – sudy, kade, medzipivnice. Nič. Nakoniec sa upokojili, lebo naozaj nič nenašli (väčšinu vína už predtým predal „za facku“, ako sa hovorilo). Mikoláš však nebol hlúpy – vedel, že suchí Rusi sú nebezpeční Rusi. Tak ich pozval dnu: „Poďte, aspoň sa napijete piva, čerstvého, zo suda.“

Priniesol poháre, načapal z pivovarského suda a nalial im. Sedeli v kuchyni, pili, smiali sa, Mikoláš s nimi hovoril po česky – a oni mu rozumeli.

Keď už boli dosť veselí, Mikoláš sa spýtal: „Chcete si odniesť nejaký suvenír?“ Otvoril šuflík, vytiahol staré, pokazené hodinky a dal im ich. Rusi sa tešili ako deti – „Chorošo!“ – a hodinky si hneď dali na ruku. Potom sa zdvihli, potľapkali ho po pleci a odišli. Žiadne rabovanie, žiadne problémy.