Detské spomienky na mamu a babku

Ako najmladšia z detí som bola maminým miláčikom. Mama mala 44 rokov, keď som sa narodila, a ľúbila nás nadovšetko. Cukor už nebol, no večer som sa k nej túlila: „Mamka, budeme maškrtiť?“ Urobila jabĺčkový čaj, osladený len troškou. Keď napršalo, išli sme na huby do lesa – bolo ich tam plno. Mama sa tešila, že nie je sama, a ukazovala mi bylinky. Každý krok bol dobrodružstvom, plným lásky a jednoduchosti.

Babka, otcova mama, bola milá žena. Spávali sme spolu v jednej posteli. Na trámoch mali naukladané jabĺčka – keď nebola doma, zhodila som metlou jedno, aby nezbadala. Zbadala a povedala: „Keď chceš, len povedz.“ Poslala ma do obchodu po droždie. Po ceste som ho okoštovala. Babka sa čudovala: „Ako zle odvážili!“ Priznanie prišlo rýchlo – a s úsmevom.

Tie chvíle v chudobe boli plné tepla. Mama a babka učili, že láska je viac ako veci.