Otec narukoval v októbri 1944. Zranený bol o niekoľko mesiacov neskôr pri Budapešti. Po nočnej hliadke ho vystriedali na Nový rok. V tichu si gratulovali a vtedy padla mína. Ostatní mali škrabance, on šrapnely hlboko v bruchu, ale tamojší lekár-alkoholik vyhlásil: „To je len škrabanec, treba ísť bojovať.“ Otec sa rozhodol utiecť. Utekajúci Nemci ho vzali na korbu. Cesta ho triasla, omdlel, ale dostal sa do nemocnice v Győri.
Tam ho našiel jeden Šaľan, ktorý robil údržbára v nemocnici. Spoznal ho na chodbe, lebo nemocnica bola preplnená a nosítka boli aj na chodbách. Okamžite dal vedieť ďalším Šaľanom pracujúcim v zbrojovke. Práve pumpovali bicykle, lebo front sa blížil. Zavolali do Šale, povedali mame, objednalo sa auto a mama načierno kúpila benzín od vojakov a išli do Győru aby ho odviezli do Šale, lebo tam bola nemecká nemocnica v maďarskej škole. Tak sa stalo. Mama, jeden známy a sanitéc ho previezli.
V Šali robil miestny lekár dezinfekciu – to bolo všetko. Nemecká nemocnica zanikla, otca preniesli do kaštieľa v Slovenskom Medere. Tam ho operovali a mal aj kňaza na posledné pomazanie. Nechal tam čiapku. Syn mu ju išiel zobrať. Medzitým otec umrel. Žil 36 dní od zranenia.
Ale koľko ľudí sa na tom podieľalo, aby sa otec dostal domov! Tí neznámi nemeckí vojaci, učeň, ktorý ho spoznal v nemocnici. Šaľania v zbrojovke, ktorí okamžite konali. Mama a sanitéc-kňaz, ktorý navrhol cestu do Šale, ľudia ktorí pomohli s prevozom. Všetci riskovali, hľadali spôsob, bojovali o pár dní života naviac. A za to im patrí vďačnosť aj po rokoch.
