Keď Rusi prišli do Trnovca, bolo na Veľkú noc. Mama rozprávala, že museli im hneď variť slíže – veľký hrniec, všetci sa motali okolo sporáka. Oni si vzali hydinu aj prasnicu. Boli špinaví, hluční, ale nikoho neubližili. Chodili po domoch a rabovali, čo sa dalo. Ľudia sa ich báli.
Vtedy sa pán Juhász, náš bývalý zamestnávateľ, schovával u nás v chlieve ako buržuj. Mama mu nosila jesť, potajomky, aby ho nikto nevidel. Juhászoví mali doma v záchode pod betónom skryté zlato. Mama u nás pod posteľou ukrývala ich perzské koberce a dva kufre peňazí. Rusi nič nenašli – nevedeli, že to všetko je práve u nás. Keď neskôr aj jeho prasnicu chceli odviezť, už nevládala ísť. Len si ľahla a neskoršie mala jedenásť prasiatok. Juhászoví nám z vďačnosti dali päť. Mama vravela: „Boli to dobrí ľudia, len sa báli.“
Oproti v ulici bola židovská sódovkáreň. Pani, čo tam slúžila, schovala jedného Žida. Prežil vďaka nej. V Trnovci bolo viac takýchto príbehov – obyčajní ľudia, čo v najhorších časoch zachránili životy Židom aj nežidom. Nikdy sa o tom veľa nerozprávalo, ale mama to vedela. A my sme to počúvali ako dievčatá – s úctou a trochou strachu, že také časy sa môžu vrátiť.
