V Trnovci sme nemali problémy s rómskymi občanmi. Bývali v dlhom dome, tomu sa hovorilo péró, ale nebolo to pravé péró. Niektorí boli hudobníci, tí starší však riadne pracovali, aj ich deti. Za socializmu museli mať zamestnanie – dvadsať dní odpracovať, inak nedostali rodinné prídavky. Keď niekto nepracoval, chodili sme z úradu kontrolovať, prečo nerobí. Tí mladší už potom robili problémy – ich vnuci boli aj agresívni. Po roku 1989 je to horšie ako predtým. Už nemuseli pracovať a to je ten rozdiel. Rodičia kedysi robili poctivo, postavili si dom, dostali nenávratný príspevok, ale na Novom majeri, kde im štát kúpil domy, sa všetko zničilo. Čo je zadarmo, to sa tak neváži.
V niektorých dedinách sa v súvislosti s Rómami chodilo na kontroly. Raz sme tam išli večer. Jedna Rómka mala trinásť detí. Vošli sme dnu – z chodby na nás pozeral kôň. Pozdravili sme sa. Pýtala som sa: „Kde sú deti?“ Odpovedala: „Nie sú doma.“ „A tie nohy, čo vytŕčajú spod postele?“ „Jáj, to si ty? Avelo ven, ona je naša!“ Kontrolovali sme čistotu, dochádzku do školy, či majú čo jesť. Ale v Trnovci problémy neboli. Napríklad v Diakovciach nešli samé – mali dôvod obávať sa, niekoľkokrát ich napadli. U nás sa to nikdy nestalo.
Na Novom majeri ich mama bola tá Žofa. Mala vždy vyzametaný dvor – niektorí sedliaci takú kuchyňu nemali. Nemohli ste ich uraziť. Vtedy bol v móde sladký pomarančový likér. Zobrala štamprlíky z kredenca, nadvihla sukňu, utrela ich handrou a podala. Vypili sme to. Bola veľmi čistotná, robotná. Keď si ich deti kúpili dom v Trnovci, prvé, čo urobili – postavili si v dome kaplnku. Boli pobožní, visela tam Panenka Mária. Bolo to pekné.
